Hotel s takou kapacitou pre hostí ako je tento v Torremolinos, to v žiadnom prípade. Keď si moje 22-mesačné bábätko popálilo ruku, išla som do hotelovej jedálne požiadať o pomoc, pretože bolo logické, aby som mala sprej pre prípad, že by sa kuchári popálili. Povedali mi, že jeden síce existuje, ale že je len pre personál. Potom som požiadala o ľad na utíšenie bolesti môjho bábätka, pretože trpela popáleninami na prstoch. Potom som požiadala o pomoc na recepcii, kde mi tiež povedali, že potrebujú súpravy len pre personál. A že v hoteli je automat, takže si môžem niečo kúpiť, ak to potrebujem. Logika teda spočívala v predaji a nie v ochrane zdravia ubytovaných hostí. Treba poznamenať, že ide o bábätko a že by sa mala mať lekárnička, nie lieky. Požiadala som o knihu sťažností, kde som sa všetko snažila nahlásiť, a povedali mi, že odpoveď dostanem do 10 dní a zatiaľ nič. Ani telefonát na izbu, ani e-mail, aby som zistila, ako sa má moja dcéra a či ešte potrebuje pomoc. Potom nám pri registrácii nedali žetóny na prístup k nápojom v bare a až na 5. deň nás jeden zamestnanec upozornil, že nám ich mali dať hneď po príchode. Potom nedali mojej dcére detskú výbavu, pretože ju dali všetkým deťom, ktoré boli v hoteli. Na tretí deň som sa sťažovala na recepcii a dali jej ju. V deň, keď sme išli ešte na noc do hotela, jedna zamestnankyňa arogantne oslovila môjho manžela a spýtala sa ma, či sa on sťažoval na výbavu. Bez toho, aby sa predstavila, vyhlásila, že túto výbavu zákazníci nepovinní mať, a preto sťažnosť nemala existovať. Išla som za kolegyňou z oddelenia kvality a požiadala som ju, aby som sa mohla porozprávať s pani, ktorá hovorila s mojím manželom. Prišla, spýtala sa ma, čo sa deje, a opäť sa nepredstavila. Viem, že sa volá Beatriz, pretože som sa jej spýtala, či rozumie po portugalsky, na čo odpovedala, že nie, a pretože som sa jej spýtala na meno, pretože nebola ničím identifikovaná. Snažil som sa hovoriť po španielsky a vyrozprával som jej všetko, čím sme si prešli od nášho príchodu. Potom sa ku mne otočila chrbtom a zavolala ma, aby som sa uistil, že má súpravy vo všetkých kanceláriách, stále si zo mňa robila srandu a ukazovala, že moja dcéra nemá žiadnu pomoc kvôli nedbanlivosti alebo zlému zaškoleniu zamestnancov na tieto situácie. Potom mi povedal, že nechápe, že pri toľkých sťažnostiach, ako stále predlžujeme pobyt, je táto otázka od tejto pani neprijateľná, ani nepoznám jej pozíciu v tomto hoteli. Spýtala sa ma, či chcete zľavu, a ja som sa jej spýtal: „Čítali ste náhodou tú sťažnosť, ktorú som podal?“ A ona sa ku mne znova otočila chrbtom, zavrela dvere kancelárie a keď sa vrátila, povedala: „Takže ak nechcete zľavu, čo vlastne chcete?“ Na čo som odpovedal, že problém je v tom, že posudzuje zákazníka podľa toho, ako vyzerá, že má na nohách žabky a plážové šaty, ale že nás vôbec nepozná a nemá právo robiť takýto úsudok. Až keď som ju na to upozornil, prečítala si, že kompenzácia, ktorú som v sťažnosti požadoval, je ospravedlnenie a že to, čo sa stalo mojej dcére, sa už nezopakuje, aby sa všetci zákazníci v tomto hoteli cítili bezpečne, ak by potrebovali pomoc. Otázka, prečo si predlžujeme pobyt, bola spôsobom, ako nás „pozvať“ k odchodu, a to sme aj urobili. Na takéto zaobchádzanie v Portugalsku v tomto hotelovom reťazci vôbec nie sme zvyknutí; bolo to neprijateľné. Treba poznamenať, že sme tiež žiadali o údržbu hotelovej klimatizácie, ktorá mala na vetracích otvoroch medenku a pleseň. Chceli sme vidieť, ako často sa vykonáva ich údržba, ale túto informáciu nám odmietli. Požiadali sme technika HVAC, aby prišiel do izby a skontroloval stav a čistotu filtrov, a ani s ním sme sa nemohli zúčastniť. Čo by to bolo? Netreba dodávať, že tento hotel vôbec neodporúčam a verím, že nie všetky hotely Meliã nechávajú svojich hostí a bábätká bez pomoci a že vedenie každého hotela sa za každú cenu snaží poskytnúť luxusné služby a riešenie konfliktov, čo by malo mať.